Shatter Me - Kapitola Prvá 2/2

17. června 2014 v 15:30 | Fame Fox |  Shatter Me

Prvá kapitola- Časť druhá

"A aká bola?"

Mesiace aj roky ubiehali rýchlo ako tečúca voda po búrke. Dievčatko naberalo na kráse a výške. Kráľovský pár sa z neho tešil. Dokázalo im vyčariť šťastný úsmev na tvári. Lenže časom sa veci zmenili. Zistili, že je nekomunikatívne, radšej sa túlala sama po zámku a ledva s niekým komunikovala. Maximálne sa rozprávala s rodičmi, občas niečo potrebovala od služobníctva. Bola skromná a neskutočne krásna. Mala dlhé medené vlasy, ktoré sa jej na koncoch točili, žiarivé modré oči a bledú pokožku. Mala len jednu záľubu. Veľmi rada hrávala na husliach. Rodičia chceli aby bola vzdelaná a vedela aspoň niečo netradičné a tak mávala hodiny s učiteľmi, ktorí ju učili hrať na tomto krásnom nástroji.
Netrvalo dlho, dievčatko nadobudlo desať rokov a vedelo hrať na tomto nástroji lepšie ako polovica tých učiteľov. Učila sa rýchlo a veľmi rada čítala knihy, ktoré mali v sebe isté čaro. Príbehy- to bolo na ňu. Svojimi žiarivými očkami dokázala prečítať každú stránku aj dvakrát. Knihám sa začala venovať viacej ako svojim povinnostiam a rodičom.

Kráľovná s kráľom sa tým trápili. Nechápali čo robia zle alebo čo zlé sa deje. Kráľ si začal uvedomovať slová tej zlej čarodejnice. Nič nie je také krásne, ako sa zdá byť. Počkaj o osemnásť rokov. Čo sa stane, keď ich dcéra dovŕši 18 rokov? Je možné, aby bola takáto vďaka tým slzám, ktoré im čarodejnica venovala? Keby rodičia vedia ako sa bude správať, pomenovali by ju trochu inak. Možno by to bola Diamanda, Jezebel alebo Pandora. Lenže rodičia boli zo svojho jediného dieťatka tak nadšení, že jej meno sa priam vznášalo pri vyslovení.
Kaitlin.
Jej meno znamenalo čistá, pravá, poctivá.
Osemnáste narodeniny boli čím ďalej tým bližšie. Kráľovský pár jej hľadal manžela, za ktorého by sa vydala a tým dúfali, že by sa zmenilo jej správanie a nabrala by viac radosti a života do seba. Lenže princovia sa nehlásili a ak aj nejaký prišiel, nevenovala mu ani pohľad. Svoju dcéru nechceli do ničoho nútiť a tak princov museli poslať preč. Mysleli si, že Richard II. z Medeného kráľovstva ju zaujme nie len svojou krásou ale aj záľubou v poznávaní nových vecí. Ani tam nepochodili. Princezná Kaitlin sa radšej dívala do okna, než na toho človeka, ktorý sa s ňou snažil viesť konverzáciu. Každý muž bol očarený jej krásou, a každý odchádzal z kráľovstva sklamaný, pretože ich princezná odmietla.
Kráľ sa obával, že by na nich mohli poslať vojská za to, čo sa stalo. Našťastie, nič nezvyčajné sa nedialo a kráľovstvo bolo v bezpečí. Stále sa mohli konať veselice, ľudia si spievali pri práci, či len pre radosť. Nič sa nezmenilo. Takmer. Kráľovský pár sa trápil tak ako pred pár rokmi. Vtedy mali problém, že nemajú dieťa, teraz majú problém práve s ním. Princezná sa uzatvárala viac a viac do seba. Jej jediná činnosť boli husle, na ktoré si hrávala počas prechádzky po celom hrade. Dokázala sa usmievať a to bolo všetko. Samotné služobníctvo zabudlo na to, aký má v skutočnosti hlas. A to nebolo všetko...
Kráľovná vážne ochorela. Kráľ zvolal najlepších lekárov a bylinkárov, len aby jej pomohli. Pre svoju milovanú by zniesol aj modré z neba, avšak nikto netušil čo jej je. V skutočnosti sa trápila kvôli svojej dcérke, ktorá bola na prahu dospelosti a stále sa správala čudne. Do kým sa nedá všetko do poriadku, dovtedy bude kráľovná slabá a chorá. Kráľ preklínal Misericordiu deň čo noc, v sne aj v reálnom živote. Celé hodiny presedel pri svojej žene, držal ju za ruku a snažil sa jej pomáhať. Občas k nej priviedol vlastnú dcéru, aby sa pozrela na vlastnú matku a trochu si vstúpila do svedomia. Nič nepomáhalo.
Jediné šťastie bolo, že v deň dcériných osemnástich narodenín, konečne dokázala vstať z postele a mohla ísť na slávnostnú hostinu, ktorú dal kráľ usporiadať. Po celom zámku sa rozvešali biele zástavy, ktoré symbolizovali kráľovstvo a nakázal, aby každý poddaný dostal niečo dobrého pod zub a dobre napiť. Chcel aby sa oslavovalo tak ako každý rok, každá udalosť.
V hrade, za veľkým stolom, pri ktorom sedelo minimálne päťdesiat bohatých a vplyvných mužov s manželkami, prebiehal súkromný obed. Za vrchom stola sedela práve Kaitlin. Mlčky sa dívala pred seba a občas si do úst vložila kus lahodného mäsa. Hlavu neotočila na žiadnu stranu a svoj pohľad zamierila len na jedno jediné miesto pred sebou- horiaci krb. Sledovala v ňom plamienky, ako sa medzi sebou prepletali a menili pravdu z červenej na žltú, oranžovú a ich iné odtiene. Videla v nich tancujúce postavy. Baletky s obrovskými suknicami, ktoré mávali rukami a za nimi sa ťahali ohnivé stuhy. A práve v tom momente sa jej rozžiarili oči a objavili sa v nich akési plamene. Zhlboka sa nadýchla, otvorila ústa dokorán a mierne sa zvalila dozadu.
V tom momente sa zastavil čas. Ľudia sa nehýbali, kráľ sa naťahoval k svojej dcére a v tvári mal zhrozený výraz. Kráľovná sa zľahka držala svojich drahokamov na krku a oči mala zatvorené. Pravdepodobne sa vyľakala. Niektorí z pozvaných si vkladali do úst jedlo, ktosi sa smial a ďalší pre zmenu pridržiaval vreckovku pri nose.
Z ničoho nič, miestnosť nadobudla tmavú farbu, všetky kvety zvädli, všetko bolo smutné a bez života. V prostriedku sa zjavila zlá čarodejnica. Vôkol nej sa rozprestieral čierny dym páchnuci po zatuchline. Usmievala sa tým svojim zlomyseľným úsmevom, oči jej žiarili a zľahka si hladkala ruky. "Tak, kráľ môj," hovorila svojim temným hlasom, "prišla som si po to, čo mi patrí. Niečo za niečo."
Misericordia mala v úmysle len jedno. Keďže kráľ chcel jej pomoc, nevedela, čo si môže za to pýtať. Veľmi chceli dieťa a tak im ho dala. Lenže liek bol práve z jej sĺz, čo znamenalo, že dieťa, ktoré sa neskôr narodí, malo byť neobyčajné. Ona ho chcela. Potrebovala sa ho zmocniť a uvaliť na kráľovstvo kliatbu. Nepáčilo sa jej, že na svete existuje takéto mierumilovné kráľovstvo. Potrebovala sa ho zbaviť.
"Dievčina je moja, milá kráľovská rodina. Bude žiť nekonečný život, uväznená vo vecičke, ktorá nikoho nebude zaujímať. Konečne sa prebudí jej skutočné ja, ktoré som jej vzala na celých osemnásť rokov!" hrôzostrašne sa zasmiala. "Nebude mať nikoho. Bude to iba ona- uväznená princeznička s husľami, ktorá bude žiť v presklenej guli. A čo sa týka vás," natiahla pred seba ruky, "vaše kráľovstvo upadne do zabudnutia. Nikto vás už nikdy nenájde a budete v takomto stave až do momentu, kým sa vaša dcéra nevyslobodí. A to je nemožné..."
Hlas utíchol. Misericordia rozhodila rukami a po celom kráľovstve sa rozniesol dym, ktorý dal všetko do pohybu. Ľudia sa menili na kamene, hradby zarástli kríkmi a celá krajina nadobudla smútok. Listy zo stromov opadali, príroda sa utiahla do pozadia a na oblohe sa zjavili čierne mračná. Už zostala len princezná Kaitlin. Dym obklopil aj ju, pohltil ju do posledného detailu a keď pomizol, nebola tam. Objavila sa v maličkej vecičke, ktorú čarodejnica hravo uchopila do ruky. Zodvihla ju do výšky očí a usmiala sa od ucha po ucho. Dievčina bola zmätená a pohybovala sa v tom ako zvieratko v klietke. Dotýkala sa prehľadného skla, klopkala naň, zľahka búchala a snažila sa dostať von.
"Prajem ti krásny život, Kaitlin," zavrčala. Potrepala tou vecičkou, natiahla ruku za seba a odhodila ju kamsi do neznáma. "Už ťa nikto nikdy nenájde. Si v mojich rukách. V mojom svete."
A bolo.
Najmierumilovnejšie kráľovstvo na svete bolo spustošené, prekliate hroznou kliatbou pre nič. Misericordia sa opäť raz pohrávala s ľudstvom, ktoré jej nikdy nič zlé nespravilo, iba jeden muž ju požiadal o pomoc. Ona ho takto zneužila. Zlo opäť vyhralo nad dobrom.
A princezná? Odhodená kdesi v obrovskom zatuchnutom lese, ktoré patrilo zlej čarodejnici, začala žiť svoju kliatbu, svoj nekonečný život. Prežívala tam všetky roky, či už bola jar alebo zima. Jediné čo mohla, hrať si na svojich milých husliach. Iba tie ju držali pri živote a dopriali jej čistej, nevinnej duši, ako také potešenie.
Hovorí sa, že ju ľudia zazreli ako ducha, ktorí sa túlal po starších mestách, v šatách staroružovej farby s hudobným nástrojom v rukách. Ďalší vravia, že ju ktosi vyslobodil, avšak zomrela na smútok a tretí vravia, že sa ju pokúsilo vyslobodiť mnoho princov a rytierov, ktorí nanešťastie pomreli ešte na začiatku svojej cesty. Každý kto kedy zazrel jej obraz, ktorý dali namaľovať, keď mala sedemnásť rokov, sa do nej bezhlavo zamiloval.
Kvôli láske by človek spravil aj nemožné. Zomrel by. A tak sa aj stalo...

predchádzajúca x ďalšia

Napísala:
Fame Fox
Poprosím nekopírovať rozprávku! Ďakujem.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama