Shatter Me - Kapitola Prvá 1/2

15. června 2014 v 15:30 | Fame Fox |  Shatter Me
Prvá kapitola - Časť prvá

"Ako to celé začalo?"

Niekde medzi vysokými stromami, rozľahlými kopcami, pokrývajúcimi túto ohromnú zem, existovalo kráľovstvo, v ktorom žila kráľovná s kráľom. Po celé roky vládli spravodlivo a ľud ich miloval. Všetci si pomáhali, pretože boli ako jedna veľká rodina. Nik nehladoval, nik nebol bez peňazí. Neviedli vojny a o svojich poddaných sa poriadne starali. Ostatné kráľovstvá nevedeli prečo ich znak je čisto biely. Všetky ostatné mali komplikované a farebné znaky s vlajkami a zvieratami. V skutočnosti to bolo nezávislé, slobodné, mierumilovné kráľovstvo, ktoré skrývalo neskutočné bohatstvo, o ktorom nikto nevedel.
Ako tak roky plynuli roky a kráľovský pár starol, zatúžili po dieťatku. Nebolo im príjemné, keď videli toľko detí behať po kráľovskom dvore, ktoré sa radostne smiali a hrali medzi sebou hry. Aj oni chceli mať pri sebe ratolesť, ktorá im raz vyrastie do krásy a bude môcť riadiť kráľovstvo rovnakým štýlom ako aj oni dvaja. Nech sa snažili akokoľvek, nedarilo sa im. Niekoľko dní premýšľali o lekároch a bylinkárkach, ktoré by im pomohli. Mali smolu. Nič im nepomáhalo. Kráľovná preplakala niekoľko dní a nocí. Bola nešťastná z toho, že nemohli mať deti.

Kráľ bol z toho zarmútený a chcel svojej manželke pomôcť. So svojimi radcami sa radili deň aj noc, až nakoniec jeden z nich prišiel s nápadom, ktorý sa nikomu nepáčil. Medzi Bielym kráľovstvom, čo bolo ich, a Purpurovým kráľovstvom sa nachádzala krajina, ktorá nepatrila nikomu. Nachádzali sa tam čisté rieky a jazerá, rozľahlé lúky ale aj temný les, v ktorom nikdy nesvietilo slnko. Práve v ňom mala existovať čarodejnica, ktorá by im vedela pomôcť. Kráľ vedel, že to neznelo jednoducho. Bola zlá, bez emócií a dostať sa k nej bolo umenie. Stačilo, aby prišiel pred les, trikrát zvolal jej temné meno, ktoré pri vyslovení spôsobovalo ľuďom muky a čakal na jej príchod.
Odrazu sa na nádvorí zbehli udatní muži na koňoch a samotný kráľ. Všetci boli vystrojení ako na vojnu a pritom šli len za zlou čarodejnicou, ktorú chceli poprosiť o pomoc. Kráľ bol ochotný spraviť čokoľvek pre svoju ženu, len aby bola šťastná. O chvíľu nastalo ticho a všetci sa pobrali na koňoch preč. Cesta mala trvať tri dni. Kráľovná im mávala z kráľovského balkónu bielou látkou. Verila, že sa vrátia a to čoskoro.
Uháňali dopredu, zmierili sa s hrozbami, ktoré na nich číhali pri vstupe do nepoškvrnenej krajiny. Kráľ išiel medzi prvými, len aby ich viedol. Presne vedel kam majú ísť a čomu sa vyhnúť. Najradšej by sa s nimi ani neutáboril pri rieke, ale vedel, že budú potrebovať energiu na príchod do cieľa. Aj keď sa všetci spolu bavili a na ohníku si opekali mäso, kráľ mlčky sedel kúsok od nich a díval sa do priezračnej rieky. Občas pred seba hodil nejaký kamienok, len aby zamestnal svoje telo a neupadol do spánku.
Ani sa nenazdali a bolo ráno. Opäť sedeli na koňoch a uháňali vpred. Po sebe si samozrejme poupratovali, pretože nechceli nechať neporiadok v tak krásnej prírode. Blížili sa pred ten les. Už z diaľky mohli vidieť husté mračná nad lesom. Presne tak ako bolo povedané. Slnko tam nikdy neukázalo svoje lúče. Čím bližšie boli, tým väčší strach mali.
Zastali na hranici a zosadli z koňov. Blížila sa tá časť, ktorá mala všetkým spôsobiť muky. Aby k nim prišla čarodejnica, museli trikrát zavolať jej meno. Udatní muži kývli hlavou na súhlas toho, čo musí kráľ spraviť. Zhlboka sa nadýchol a z plných pľúc zakričal: "Misericordia!" Mnoho mužov sa chytilo za hlavy a padli na kolená od bolesti. "Misericordia!" zakričal aj druhý krát. Teraz už aj samotný kráľ padol na kolená, avšak držal sa za brucho, pretože dostal doň silné kŕče. "Misericordia!" zvládol aj tretíkrát zvolať jej meno. Vtedy už všetci kričali či vzdychali od bolesti a váľali sa po zemi.
Na moment sa všetko prestalo hýbať. Tá krása, ktorá vôkol nich jestvovala, zmizla preč a nahradila ju temnota a smútok. Z lesa pomaly vystupovala osoba, ktorá za sebou tiahla dlhý čierny plášť, v pravej ruke zvierala železnú palicu s čiernym diamantom na jej vrchu, obalený bielym zlatom a briliantmi. Podobalo sa to na oko. "Ktože ma to volá, v takúto krásnu chvíľu?" spýtala sa žena temným a nízkym hlasom. Pery mala krvavočervené, dúhovky v očiach čierne ako eben a dlhé gaštanové vlasy poprepletané cez seba sa jej tiahli až po pás. Tvár mala snehovo-bielu a na prstoch dlhé čierne nechty. "Ale," pohľadom skĺzla smerom nadol, kde sa kráľ spamätával z tej muky, ktorá ho sužovala. "Sám najmilší, najspravodlivejší, najštedrejší kráľ," vypustila to z úst ako iróniu. "Čo ťa k sem privádza?"
Nadýchol sa. "Pomoc, pochopenie, prosba," vydral zo seba. "Ty dokážeš všetko. Si najmocnejšia a najobávanejšia. Prišiel som ťa poprosiť o pomoc, prosbu."
Usmiala sa od ucha po ucho. "Čakala som na tento deň. Deň, kedy sám veľký kráľ, ktorého všetci milujú, príde a bude ma žiadať o pomoc, len aby som pomohla jeho úbohej manželke." Pustila palicu. Zostala stáť na mieste. Spojila si prsty a pritiahla si ruky k tvári. Ukazovák vztýčila a poklepkala si ním po spodnej pere. "Čo s tým urobíme?"
"Ako vieš, že ide o moju ženu?"
Pomrvila sa. "Je to jednoduché," hlesla o niečo sladšie a na tvári sa jej objavil nepekný úsmev. "Poznám všetkých kráľov na tejto zemi. Všetci chcú niečo pre seba- bohatstvo, moc, vojsko, čary. Ty chceš niečo pre svoju ženu. U vás sa tomu hovorí... láska. Je tak?" podvihla obočie a pristúpila k nemu o niečo bližšie. Zeleň pod ňou zhnila a nadobudla tmavomodrú farbu. "To je také ľudské," striaslo ju.
"Prosím," pomaly sa pozviechal na nohy a ruku si pritlačil na brucho. Bolo mu zle od žalúdka. "Chcem len, aby sme so ženou mali deti. Aspoň jedno dieťa. To je to jediné čo potrebujeme k nášmu šťastiu," zľahka sa na ňu pousmial, ale ona mu taký úsmev neopätovala. Naopak. Zamračila sa.
Rozhodila rukami. "A čo mi za to dáš? Čo my ty, ó veľký kráľ, za to ponúkneš? Nemáš nič, čo by som chcela !" Otočila sa mu chrbtom. "Nepotrebujem vojsko, peniaze... Všetko mám, po čom len moje mŕtve srdce zatúži!" Opäť sa zvrtla na päte a otočila sa ku kráľovi. Jej tmavé oči sa rozžiarili. Dostala nápad. "Ale vyhoviem tvojej prosbe!" Rukou prešla po celom okolí a jeho muži sa prestali zvíjať v bolestiach. "Môžem urobiť jednu výnimku. Nič za to nechcem," pousmiala sa. "Tak ako som povedala, mám všetko. Prečo nespraviť niečo, čomu vy hovoríte "dobré" alebo "dobrota"?" Mierne našpúlila pery, nastavila ľavú ruku a keď zamávala pred ňou tou pravou, objavil sa čierny dym a na ruke malá prázdna fľaštička. Tú si priložila pod oko a počkala, kým sa z jej oka vypadlo niekoľko kryštálovo modrých sĺz, ktorými ju naplnila.
Kráľ spolu s mužmi nemo zízali na zlú čarodejnicu. Nikto pri tom poriadne nedýchal. Nemohli uveriť tomu, že zlá čarodejnica poskytne svoje slzy na to, aby kráľ mohol byť šťastný. Misericordia uzavrela fľaštičku a podala ju kráľovi. Počas toho povedala: "Nech sa páči, pán môj. Tu je môj dar. Stačí, ak to naleješ svojej manželke do čaju a ona to vypije." Skôr ako si to stihol od nej vziať, pokračovala ostrejším, zákernejším tónom, ktorý ho dostal do rozpakov. "Lenže nič nie je také krásne, ako sa zdá byť. Počkaj o osemnásť rokov." Po posledných slovách sa oslnivo usmiala a zmizla vo svojom lese. Vyparila sa. Po nej zostal len dym a celé okolie nabralo svoju podobu v plnej kráse. Okrem lesa.
Nastal malý dôvod na radosť. Kráľ asi nepochopil jej posledné slová, kým ich nechala osamote. Neriešil to. So svojim vojskom sa vrátiť späť na hrad, kde ich radostne privítali a usporiadali veľkú oslavnú hostinu, ktorá symbolizovala šťastný príchod vladára a mužov. Ešte v ten večer sa kráľ porozprával s kráľovnou. Opísal jej celú cestu, nevynechal ani jeden detail a ona s nadšením počúvala. Ako posledné prišlo na radu to s tým "liekom", ktorý im pomôže, aby mali dieťa.
Sluha priniesol čerstvý čaj, ktorý si nakázal kráľ pripraviť. Mali to perfektne načasované, takže hneď ako odišiel, vytiahol fľaštičku a povedal svojej žene o čo ide. Stačilo iba, aby vylial tekutinu do čaju a ona to vypila. Spravila tak hneď ako bol na moment ticho. Vypila svoju šálku až do poslednej kvapky a láskyplne sa usmiala na svojho manžela. Teraz už museli len čakať...
O niekoľko mesiacov sa mohli tešiť z toho, že kráľovná očakávala svojho prvého kráľovského potomka, ktorý jedného dňa prevezme riadenie a bude vládnuť Bielemu kráľovstvu. Nezáležalo či to bude dievčatko alebo chlapec. Dediť bude ich dieťa.
Čoskoro prišiel deň, kedy kráľ pochodoval po kráľovských chodbách s rukami za chrbtom a čakal, kedy sa rozletia dvere od izby, kde kráľovná rodila. Trvalo to celé hodiny. Občas myslel aj na to zlé- že by mohol svoju ženu stratiť. A keď už začínal byť unavený od toľkého čakania, dvere sa rozleteli a vybehla von mladá slúžka s obrovským úsmevom na tvári.
"Kráľ môj," uklonila sa pred ním. "Mám pre vás radostnú novinku. Kráľovná je v poriadku a vaše dieťatko tiež. Je to dievčatko!"

informácie x ďalšia

Napísala:
FAME FOX
Poprosím, nekopírovať rozprávku! Vlastná tvorba!
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Wer Wer | E-mail | Web | 15. června 2014 v 15:51 | Reagovat

Do riti, prečo som taká prekvapená, že ti ide písať aj tento žáner?? :D :D Od teba sa dá čítať vážne všetko, či už to bude niečo rozprávkové, akčné alebo pre dospelých. Podarilo sa ti to, ale verím tomu, že pokračovanie bude ešte lepšie :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama