Wild Life (11)

23. března 2013 v 18:36 | Fame Fox |  Wild life
Napísala: Fame Fox
Poprosím, nekopírovať text!!!


Jedenásta kapitola
V obrovskej zatuchnutej miestnosti, s vysokým stropom a vôňou po kadidle, kde sa nachádzali stovky sviečok, sedelo dvanásť ľudí. Všetci títo ľudia mali na sebe veľké plášte krémovej farby a na hlavách mali prehodené kapucne. Vyzerali ako z rozprávky. V skutočnosti to bola akási sekta, ktorá nikdy nemala dobré úmysly. V strede kruhu sedel posledný, trinásty človek. Vôkol pása mal omotanú červenú šnúrku a za ňou pripevnený nôž v tvare dorastajúceho mesiaca.

Tiež mal na hlave kapucňu a ruky skryté v dlhých zvoncových rukávoch.
"Bratia," prehovoril silným hlasom, ktorý sa rozniesol po miestnosti ako ozvena. "Musíme spraviť to, čo je nevyhnutné. Preto vás vyzývam k spolupráci," hovoril tak vážne, akoby ich chcel tým na niečo upozorniť. "Priniesol som vám už mnoho dôkazov o tom, aká je nebezpečná. Môže ohroziť nevinných ľudí a to mi predsa dopustiť nemôžeme! Bratia, spojme svoje sily dokopy a získajme to, čo má patriť nám. Spoločne uschováme túto silu a budeme ju spoločne chrániť pred svetom."
Ozvalo sa mrmlanie, muži začala kývať hlavou na súhlas. Páčilo sa im to, čo ten v strede rozprával. "Máš pravdu, brat náš," vstal jeden z kruhu. "Nesmieme dopustiť, aby ľudia sa dozvedeli o tejto sile. Mohlo by ich to zahubiť. Patrí nám!" zodvihol ruku do vzduchu a zaťal ju v päsť. Presne to isté spravili aj tí ostatní muži.
Ten čo bol v strede sa len zákerne usmieval. Každému jednému sa osobne uklonil a poďakoval im za to, čo pre seba (alebo skôr preňho) spravia. Sľúbili si, že začnú tvoriť plán, ako ju dostanú. A keď sa skončil obrad, sviece odrazu naraz zhasli.
...
Vodič auta dupol na plyn. Šlo o sekundy. Potrebuje sa čo najrýchlejšie dostať do nemocnice. Šiel cestami, ktoré neboli príliš zapchané. Snažil sa ísť tak, aby nespôsobil haváriu a aby šli čo najkratšie. Daniel pevne držal Violet ruku. Díval sa jej do tváre. Bol to nepekný pohľad. Jeho nová kamarátka mala odrazu bledú tvár, slzy jej tiekli po líci a plytko dýchala. Nedokázala sa naňho dívať. Asi by sa ešte viacej rozplakala.
Srdce jej pukalo od toľkej bolesti. Marisol nesmie odísť z tohto sveta. Už by jej nezostal nikto. Absolútne nikto. Nedokázala by kráčať po uliciach Londýna s tým, že pri každom rohu uvidí jej siluetu. Poriadne mu stisla ruku a zhlboka sa nadýchla. Vtedy Nigel prudko trhol volantom a spôsobil menší dopravný kolaps. Bolo mu to jedno. Nemocnica už nebola tak ďaleko a preto si to mohol dovoliť. Violet otočila hlavu smerom von. Poznala to tam. Delia ju len sekundy od toho, ako otvorí dvere, vyletí von a bude utekať do tej nemocničnej izby. Dokonca aj jej mobil sa ozval. Aaron poslal správu s textom: Som na ceste aj s celou bandou. To ju rozplakalo. Všetci uvidia ako odchádza niekto, koho veľmi milujú.
Odrazu sa stalo presne tak ako si to pred malou chvíľou predstavila. Auto zastavilo, ona z neho vyletela a utekala do nemocnice. Netušila, či aj Daniel ide za ňou. Ľudia sa po nej čudne dívali ale ani to ju netrápilo. Nevzala si výťah. Šla po schodoch. Usúdila, že to bude rýchlejšie, akoby mala čakať na nejaký pomalý stroj. Počula za sebou rýchle kroky. Asi predsa len šiel s ňou.
Dobehla na určité poschodie a odrazu, akoby sa z toho stal spomalený film. Snažila sa čo najrýchlejšie dobehnúť na izbu. Videla pri nej nejaké osoby, ale od tých sĺz nedokázala vyčítať ako sa tvária. Posledné kroky. Spomalila. Zhlboka sa nadýchla aby nabrala vzduch do pľúc. Chytila sa dverí a vstúpila dnu.
Cítila, ako sa jej srdce zlomilo na dve polovice. Pán a Pani Dalanová stáli pri sebe a objímali sa. Hlavy mali sklonené nadol a snažili sa navzájom podržať. A vtedy... vtedy si všimla ako doktor plachtou zakryl Marisol tvár. Emma v tej chvíli padla na kolená s hroznám plačom. Chytila sa za brucho. Necítila nič iné ako bolesť. Dostávala sa do každého nervu v jej tele. Tá bolesť bola väčšia a väčšia. To už ju niekto tuho objal vôkol ramien a prisadol si k nej. Nevedela o koho ide. Netrápilo ju to. Ona nedokázala prehryznúť fakt, že jej najlepšia kamarátka naveky opustila tento svet.
Violet... jej meno sa jej zdalo také prázdne a bezvýznamné. Ani naň poriadne nereagovala. Len tak sa dívala do prázdna. V hrudníku zacítila niečo ako prasknutie. Odrazu tá bolesť, ktorú v sebe cítila, utíchla. Nastalo absolútne prázdno. Žiadne emócie, žiaden plač. Opatrne dýchala, občas nasucho prehltla. Violet... opäť začula svoje meno. Šepkal jej ho priamo do ucha. Lícom sa zľahka opieral o to jej. Ten človek jej pomohol vstať na nohy a posadil ju na najbližšiu stoličku. Drepol si pred ňu. Bol to Daniel. Nastavil je tvár tak aby sa naňho pozrela.
Do miestnosti vtrhol Aaron aj spolu s bandou. Zostali stáť na mieste ako prikovaný a dívali sa na posteľ. Nevideli tam nič iné ako siluetu osoby prikrytú plachtou. Nikto z nich neudržal slzy. Dokonca aj chalani začali plakať a začali silno objímať dievčatá. Erik sa tvári tak zlomene ako Violet pred malou chvíľou. On to dievča miloval a nestihol jej to povedať. Aaron ho poriadne objal a spolu plakali. Aj muži plačú a toto bol jasný dôkaz.
"Violet," šepol Daniel jej meno a pozrel jej do očí. Na to ho zľahka objala okolo ramien a hlavu si zaborila do jeho bundy. Už neplakala. Nedokázala to. Pokojne ho objímala a nič iné nerobila. Medzitým si k nej sadla pani Dalanová a pohladila ju po ramene. Aj jej manžel k nim podišiel a svojej žene položil ruku na rameno. Tomuto sa hovorilo sila. Sila podržať sa v takejto ťažkej chvíli.
...
Streda. Pre niektorých obyvateľov Londýna len obyčajný deň v týždni, ktorý naznačoval, že sa blíži dlho-očakávaný víkend. Pre väčšiu skupinku ľudí to znamenalo smútok, bolesť a slabosť. Na oblohe sa nieslo mnoho čiernych mrakov, z ktorých pomaly padali malé kvapky vody. Cintorín sídliaci na konci severného Londýna sa niesol v znamení smútku a čiernej farby. Vôkol jednej rakve stálo mnoho ľudí v čiernom slušnom oblečení a so sklonenými hlavami nadol počúvali smutnú melódiu priečnej flauty.
Violet hrala skladbu, ktorú pred niekoľkými dňami hrala aj na veľkom koncerte pred kráľovskou rodinou. Vtedy Aaron priviezol Marisol na koncert a jej sa tá pieseň natoľko páčila, že jej ju naposledy venovala. Bola si istá, že ju počuje. Ťahavá melódia priniesla slzy do očí všetkým ľuďom. Dokonca aj jej. Potlačila ich, aby mohla dokončiť skladbu. Bol to vlastne posledný bod tohto programu. Po ňom mal nasledovať len malý kar. Potom ich už čakal iba obyčajný život bez milovanej osoby.
Aaron sa díval na Violet. Nad hlavou si držal veľký čierny dáždnik. Prišli tam spolu a bez nej neodíde. Díval sa s akou ľahkosťou hrala na flaute. Díval sa do jej bledej tváre a uvažoval. Odkedy zomrela Marisol, videl ju plakať ba dokonca ani smútiť. Až teraz uvidel ten smútok. Asi si nechcela pripustiť, že jej najlepšia kamarátka zomrela.
Melódia skončila, Violet si k hrudníku pritisla požičanú flautu a smutne si povzdychla. Iba sa tak dívala na tú rakvu a na tých pánov, ktorí ju pomaly spustili do zeme. Hrýzla si do spodnej pery a privrela oči. Srdce jej pokojne bilo a ona stále cítila to prázdno, ako aj v ten deň, keď zomrela.
Aaron k nej podišiel a ruku prehodil okolo jej ramien. Nad hlavu im dal dáždnik, aby zbytočne nezmokli. Pritisol sa k nej a spolu sa dívali na to, ako začali na rakvu hádzať hlinu. Myslela si, že niečo pocíti- padne na kolená a začne silno nariekať, ale nič sa nestalo. Zhlboka sa nadýchla. Zacítila vôňu vlhkej zeme a dokonca aj sladkú vôňu. Pripomenula jej Marisol. Aj ona voňala ako sladký nádych kvetov. Striaslo ju, prižmúrila oči a chladne podvihla hlavu nahor.
Ľudia začali opúšťať cintorín. Erik spolu s Amandou, Katy a Noem šli ako prvý. Za nimi nasledovala rodina, ktorú Violet moc nepoznala. A odrazu tam stáli len oni- rodičia bez druhého dieťaťa, Aaron a Violet. Udrel silnejší vietor a ona musela otočil hlavu nabok. Vtedy si všimla, že neďaleko od nich, na ceste stálo čierne SUV. Vedela komu patrí. On predsa povedal, že nebude môcť prísť tak prečo je tu? Smutne si povzdychla a hlavu vrátila späť. Vtedy Aaron ju potiahol a spolu sa vydali k autám. Nemôžu tam byť. Musia ju nechať. Musia sa jej vzdať. Violet, na jeho prekvapenie, pokojným krokom odkráčala na cestu. Hlavu natočila smerom k SUV. Stále tam stálo. Rozdiel bol v tom, že pred autom stál Nigel aj s dáždnikom.
"Hneď prídem," hlesla a zľahka pohladila Aarona za rameno. Nevzala si od neho dáždnik. Po tom slabom daždi sa presunula k autu. Nigel sa tváril veľmi vážne. Keď k nemu prišla, len kývol hlavou a otvoril zadné dvere od auta. Zvláštne po ňom pozrela a nakukla dnu.
Sedel tam. Ruky založené na nohách a hlavu sklonenú nadol. Na sebe mal slušné čierne oblečenie. Prečo prišiel? "Na chvíľu si sadni," hlesol pokojným hlasom. Ona tak spravila. Nevedela čo od nej chce ale zaujímalo ju to. Nigel za ňou zatvoril dvere a zostal stáť vonku. "Chcel som," Daniel spustil celkom zúfalým hlasom. "Chcel ti byť dnes oporou. A," zamyslel sa. Vtedy sa na ňu pozrel. "Dnes odchádzam do Francúzska na pár dní, takže sa neuvidíme. Preto," vytiahol si z vrecka od bundy svoj dotykový mobil, ktorý musel stáť neskutočne veľa peňazí. "Keďže viem, že tvoj mobil sa rozbil, prosím, vezmi si tento," vložil jej ho do rúk. "Chcem byť s tebou v kontakte. Ak by si niečo potrebovala, len mi napíš. Vlož si tam kartu a môžeš fungovať," venoval jej malý úsmev. Bolo to od neho veľmi milé a pozorné.
"Ja.," hlesla. Nevedela čo mu má na to povedať. "Ďakujem," kývla hlavou. "Za všetko," mihla kútikom úst a rukou si utrela pod nosom. "Aj by som ťa pozvala na naše malé večerné posedenie," trochu sa zakoktala, "ale keďže ideš preč," smutne si povzdychla. Odrazu ho len tak priateľsky objala okolo ramien a zľahka ho pobúchala po chrbte. Bol to náznak vďaky- priateľské gesto.
Potom si len venovali milý úsmev, rozlúčili sa a ona vystúpila von z auta. Aj na Nigela sa zľahka usmiala, mávla mu rukou na rozlúčku a rozutekala sa k Aaronovmu autu. Ten na ňu istotne netrpezlivo čakal. Sadla si na miesto spolujazdca, pripútala sa a hlavu otočila smerom k nemu. "Môžeme ísť," povedala tichým hláskom.
"Čo chceš?" spýtal sa celkom vážne.
"Iba," ukázala na nový mobil, "mi dal niečo, čo sa mi celkom hodí," hrýzla si do spodnej pery a radšej sa pozrela pred seba.
"Príliš často sa s ním stýkaš. Čo sa to s tebou deje?" naštartoval auto, zabočil volantom do pravej strany a pomaly vyšiel von z cintorína.
Od prekvapenia viac roztvorila oči a vzdychla. "Ja som v poriadku. Nič mi nie je. A rozprávam sa s ním, pretože je úplne v pohode- aspoň myslím," odsekla a radšej sa začala dívať na ulicu. Hádam nechce medzi nimi rozprúdiť hádku? "Nebodaj ti to vadí...?"
Div, že sa nezasmial. "Prosím ťa," mihol ramenom a napojil sa na hlavnú cestu. "Mne je jedno s kým sa rozprávaš. Je to tvoja vec." Odrazu to znelo až príliš ľahostajne. Zjavne s ním hrali emócie. S ním áno, s Violet nie.
Nastalo hrobové ticho. Už sa spolu nerozprávali. Akoby nemali o čom. Po toľkých rokoch priateľstva, medzi nimi nastalo ticho. Netradičné u nich. On sa venoval šoférovaniu a ona sa radšej pozerala na cestu a modlila sa, aby konečne bola zatvorená vo svojej izbe. V hlave počula už len jedno slovo: Dosť.
...
Nemohla spať, nemohla dýchať, nedokázala už ani existovať. Nechce žiť. Nemôže. Marisol tu nie je. Nemá dôvod na život. Najlepšie by bolo, keby zomrie a bude žiť na onom svete s osobou, ktorú mala skutočne rada. Skopala zo seba perinu a vzdychla na celú izbu. Musí trčať v tomto dome, kde ju jeden člen rodiny z duše nenávidí a ďalší členovia si to nevšimli.
Posadila sa, prsty si zaborila do vlasov a prešla nimi až dozadu, čím si ich rozstrapatila. Nakoniec sa chytila za krk a pokrčila nos. Tak skoro nezaspí. Príliš veľa myšlienok jej bežalo v hlave. Siahla po Danielovom mobile. Stále nemohla uveriť tomu, že jej ho len tak dal. Na hlavnej obrazovke mala fotku kde bola aj s Marisol. Vyzerali tak šťastne. Usmievali sa, Marisol ju držala okolo krku- krásna spomienka na ten slnečný deň.
Rukou zľahka prešla po mobile a zatvorila oči. Sústredila trochu energie na tú fotku. Nakoniec zatvorila ruku a snažila si tam vyčarovať svetielka. Počítala s tým, že tam bude iba jedno. Marisol je mŕtva, takže už nikdy neuvidí jej svetielko.
Nahlas vydýchla, otvorila oči a potom odlepila prsty od dlane. Zbadala tam svoje šedé svetielko o veľkosti tenisovej lopty, ktoré znamenalo bolesť. Nič iné nečakala. Nebola z toho prekvapená. To čo ju prekvapilo, bolo malinké biele svetielko pri tom svojom. Mohlo byť o polovicu menšie ako je pingpongová loptička. Pootvorila ústa, zadržala dych. Neveriacky pokrútila hlavou. "To nie je možné," šepla. To svetielko znamenalo, že niekde pri nej je duch. Duch milovanej osoby. A práve vtedy, keď si uvedomila, o čo asi pôjde, sa sama od seba rozsvietila lampa na nočnom stolíku. Prudko otočila hlavu smerom k nej.
"Marisol?" Hlesla jej meno. Pomaly sa postavila z postele a rozhliadla sa po celej izbe. Zľakla sa svojho odrazu v zrkadle. Chytila sa za miesto, kde má srdce a zhlboka sa nadýchla. Spravila to aj preto, lebo zbadala, ako sa jej rúž na pery pohybuje po zrkadle. Niečo sa tam rysovalo.
Pomaly k tomu pristúpila a čítala. Zjavne jej tam Marisol chcela nechať nejaký odkaz. A keď dopísala a rúž len tak padol na zem, stálo tam: Môžem ti pomôcť.
Nechápala čo tým myslela. S čím jej chce Marisol pomôcť? Vie azda niečo, čo Violet nie? Nasucho prehltla a rýchlo zmazala to čo tam napísala. Ak by niekto prišiel do izby a zbadal to tam, nepotešil by sa tomu. Srdce jej tak rýchlo búšilo, až z toho takmer dostala infarkt.
Čo najrýchlejšie zaliezla do postele a zakryla sa perinou až po uši. V ruke držala mobil. Nechcela si ním ani len svietiť. Opatrne ho položila na nočný stolík a ruku rýchlo stiahla k sebe. Musí zaspať a to čo najskôr.

desiata x dvanásta
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Smajlík Smajlík | Web | 23. března 2013 v 19:24 | Reagovat

Mega pecka! Len škoda, že Marisol umrela,, neviem prečo, ale nejako som si ju obľúbila.
A ten Aaron, no páni moji, ja z nich asi umriem :D A Daniel, ako koniec :D Úpne, že fest pecka kapitola a teším sa na pokračovanie :D

2 Mrs.305 Mrs.305 | Web | 23. března 2013 v 19:36 | Reagovat

Krásny príbeh :o :)

3 Sim. Sim. | Web | 24. března 2013 v 18:17 | Reagovat

Ja ťa milujem, milujem, MILUJEM! Toto je také super! Aaron a Dan. Kto ju bude mať prv? No dobre, teším sa na pokračko ale smrť Marisol ti neodpustím! :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama